V utorok som bol na svojom pravidelnom hobby – skúške speváckeho zboru. Postavil sa vedľa mňa človek – nový člen zboru, ktorý pred tým nikdy veľmi nespieval. A už vôbec nie na verejnosti. Vnímal som, že sa necíti príjemne. Potil sa a správal sa neisto. Predsalen nové prostredie, noví ľudia, nová situácia… ale hlavne tie obavy! Obavy „čo ak mi to nepojde…„, „čo ak si niekto všimne, že spievam falošne…“, „čo ak sa mi budú smiať…“, „čo ak ma ostatní nepríjmu alebo budem vyčnievať…“
Keď začíname, obvykle nám to nejde
Keď som ho tak chvílu počúval, zistil som, že s rytmom problém nemá. Práve naopak. Zrejme už hrá na hudobnom nástroji, pomyslel som si. To, čo mu naozaj nešlo, bolo ladenie – spievanie tých správnych tónov. Bol skoro úplne mimo nich, len sem tam sa mu podarilo spievať správne tóny. Možno si povieš: „Tento človek tu nemá čo robiť, však ruší ostatných v zbore!“. Áno, je pravda, že to môže rušiť ostatných, najmä ak spieva nahlas.
Ja som si však spomenul na moje prvé skúšky zboru pred 6 rokmi. Bol som presne rovnaký! Nevedel som chytiť tón. Zakaždým, keď som otvoril ústa, aby som zaspieval slohu či refrén, vyšlo zo mňa niečo iné, ako som dúfal. Nevedel som ovládať svoj hlas. Bolo to nepríjemné.
Cvičením sa to zlepší
Postupne, ako som chodil na skúšky zboru, zlepšovalo sa moje ladenie. Trvalo to však nejaký čas a vlastne zlepšuje sa to neustále. Ak by som to na začiatku vzdal, nevedel by som to doteraz. Myslím, že to, čo ma motivovalo ísť ďalej, bolo moje nadšenie, radosť zo spoločného spievania a ostatní ľudia, ktorí možno prežívali to isté, ako ja. Zbormajsterka Anka vytvorila priateľskú atmosféru a začali medzi nami – členmi vznikať nové priateľstvá. A to bolo veľmi fajn napriek tomu, že spievať som nevedel :-).
Po 6 rokoch navštevovania zboru môžem povedať, že spievanie v zbore mi celkom ide. Aj keď je toho ešte veľa čo sa dá zlepšiť. A stále si netrúfam spievať sólo :-).
Všetko je raz prvýkrát
Každý z nás tým z času na čas prechádza. Začiatkami, ten „prvýkrát“, tá neistota z nového, ten veľký krok, na ktorý je potrebné nabrať odvahu… Koľkokrát sa ti to stalo a vzdal/a si to? Alebo si to nevzdal/a a zrodilo sa z toho celoživotné hobby?
A práve prekonanie toho nepríjemného začiatku môže rozhodnúť o tom, či budeš celý život robiť to, čo ťa baví alebo nie. Však? 🙂
Podporujme sa
Skúsme si na to vzpomenúť, aj keď sme na opačnej strane. Keď vidíme človeka, ktorý prekonáva „to nové“ a dúfa, že to dobre dopadne. A my už máme za sebou mnoho. Už sme „v tom doma“. Naše slová podpory sú veľmi dôležité a zásadné. Aj my môžeme rozhodnúť o osude jeho hobby. Aj my môžeme byť tými, vďaka komu sa to stane – to prijatie, to príjemné, to zatiaľ nedokonalé a to že je to OK.
Ak my príjmeme tieto fakty, že na začiatku to väčšine ľudí skrátka nejde a povzbudzujeme sa navzájom, vytvárame prostredie, v ktorom ľudia môžu rásť.
Ak naopak, hľadáme chyby a sme voči sebe kritickí, vytvárame prostredie perfekcionizmu. A to nie je príjemné prostredie na život. Čo myslíš?
Zdroje obrázkov: unsplash.com, ankarepkova.sk
